Na Okinawe sme sa vylodili asi  v strede týždňa myslím že to  mohol byť  štvrtok . Naša čata sa po vylodení zoskupila pri akej si polozhorenej rybarskej búde . Celá pláž bola pokritá popolom ktorý zanechali pumy zhadzované letectvom. Oceánsku vôňu nahradil otrasný pach ktorí sa šíril z vnútrozemia. Mysleli sme si že je to hnyjúci dobytok ktorí zahynul počas bombardovania ale ako sme neskôr zistili boli polorozložené telá obyvateľov Okinawy .

 

Dostali sme rozkaz od nášho čatára skontrolovať si výstroj a doložiť muníciu a následne čakať na rozkazy z vedenia práporu.  Čakanie  sam nám zdalo ako celá večnosť  neistota vojakov ktorí práve dokončili výcvik sa dalo vyčítať priamo z tváre. Po dvoch dňoch  k nám prišiel velitel nech sa pripravíme na odchod a prediesol slová citujem „ Neprišli sme sem obsadzovať nové územia ani zotročovať obyvatelstvo Okinawi ako to má vo zvyku nepriatel , prišli sme sem ukázať japoncom že ak sa budú šrať do našej krajiny budeme si ju náležite brániť a to za každú cenu  a nakopene toľko šikmookých koľko len bude treba.“  Čatu tieto slová náležite povzbudili . Všetci sme zakričali HU  HÁ a boli pripravený vyraziť na  Japoncov veď nato sme sem koniec koncov prišli. Vydali sme sa smerom do vnútrozemia nikto z nás presne nevedel aké sú rozkazy vedeli sme len že Japonci chystajú protiútok ktorý treba odraziť. Asi po 4 hodinách chôdze sme došli na akési pole asi 800 metrov široké a na jeho konci sa začínala džugla. V strede poľa bol mrtvý dobytok a voz vyvrátený nabok. V okolí nebolo ani živej duše. Našou úlohou bolo brániť túto pozíciu a nepustiť nič za našu líniu. Vykopali sme si zákop asi  1 a pol metra hlboký  znova sme si skontrolovali zbrane a výstroj a v tichosti čakali. Bolo počuť iba nepriatelské zerá ako na pobreží útočia na naše námorníctvo. Zbraň som mal namierenú na tmavú džuglu, rozkaz bol jasný strielať na všetko čo sa pohne.  Z konca zákopu zrazu niekto vykríkol „kontakt“ a začal páliť. Hneď nato celú oblohu osvietila svetlica a  na pár sekúnd bolo vidno Japonských  vojakov ako sa blížia k nám. Paľba bola ohlušujúca dva guľomety na krídlach kosili všetko čo šlo smerom k nám v tme bolo vidno iba záblesky zbraní . Náhle som si uvedomil že medzi Japoncami útočiacimi na naše pozície  sú aj ženy ,deti a starci. Japonské jednotky poslali k prvému útoku civilné obyvatelstvo Okinawi pre lepší rozptyl. V tej tme bolo vidno iba tažko idetifikovatelné  obysi postáv teda sme museli páliť po všetkom čo bolo pred nami či to boli vojaci alebo ženy či deti .Nikdy v živote si asi neodpustím to čo sme tam tej noci museli vykonať . Boj pokračoval dalšie 3 hodiny pod nohami bolo čoraz viac a viac vystrielaných nábojníc. Človek si pomyslí že v takej chvíli vám prebehne hlavou asi milión vecí ale my sme mali v hlave iba jednu kdesi  namieriť a páliť. Japonský útok sme napokon odrazili a začali sa pripravovať na druhú vlnu. Noc v tomto zákope bolo to najhoršie čo som za celú vojnu zažil z tmy bolo počuť výkriky žien ,detí, a mužov ktoré trvali celú noc bolo vidno aké si obrysi ktoré sa snažia plaziť smerom k džungli . V strede noci sa spustil silný dážď  po niekoľkých minútach sme mali zákop plný vody a krvi ktorá k nám pritekala  z bojiska pred nami. Desiatnik  nám stále opakoval nech si každú hodinu striedavo meníme ponožky a tie mokré sušíme na hrudi ale ako sa dá niečo sušiť na mieste kde ste mokrý od hlavy až k päte.  Stále sme čakali na druhú vlnu útokov ale tá naštastie neprišla a konečne začínalo svitať.

 

 Ráno sa nám naskytol  otrasný pohľad na pole ktoré bolo ešte včera zelené a plné života dnes na ňom ležali stovky tiel sfarbených krvou a džungľa za nimi bola celá rozsekaná od guľometov. Po celej línií sa ťahal nechutný zápach po moči. Následne prišiel rozkaz stiahnuť sa späť na pobrežie. Vedenia prápora rozhodlo že v oblasti je koncentrácia veľkého počtu nepriatelských síl a oblasť bude vybombardovaná delostrelectvom. Pri poslednom pohľade na „Field of death“  ako sme toto bojisko nazvali som si uvedomil že sa vo mne tejto noci niečo zlomilo bola to úcta k životu uvedomil som si že každý kto prežil túto noc bude mať po zvyšok života pred očami tento obraz  a už nikdy nebude mať rovnaký pohľad na život ako predtým.

Prístupov 2084

Kvalita článku