Vojna už trvala  skoro celé dva roky , európske pluky už mali napísane niekoľko krvavých kapitol ktoré však neboli vrité atramentovím písmom do papiera ale napísané krvavím písmom do osudu jednotlivcov alebo celého národa.  No pre nás sa práve začínala písať naša prvá  krvavá epizóda . Loď USS Fredom bola ohromujúca , niekoľko tisíc tonový kolos prerážajúci vlny pacifického oceána jemno a z ľahkosťou ako sa pohybuje štrkáč  po pieskových dunách Saharskej púšte. S ohromnou palebnou silou ktorá čnela na vrchu pripravená do niekoľko sekúnd vrhnút svoju smrtiacu dávku jedu na nepriatela. V jej útrobách v spleti chodieb lodného mraveniska  sa pohybovalo tisíce námorníkov čakajúcich na ich osudnú chvíľu , na chvíľu keď  budú môcť splniť svoju úlohu ktorá im však nie je celkom jasná ba dokonca ani známa , ale káždy jeden z nich je ochotný za nu položiť aj obeť najvyššiu. Loď sa nachádzala kde si v polovici našej cesty , Crown už asi tri hodiny ležal na svojej posteli ak sa tak dá nazvať bývalí vojenský padák natiahnutý od jednej železnej tyči k druhej ako hombacia sieť a čítal knihu ktorú si vybral z veľkého koša kníh  pred nalodením ktoré nám mali poslúžiť na skrátenie našej plavby za víťaztvom ako skonštatoval plukovník. Crown si vybral asi tú najvhodnejšiu knihu na túto plavbu „Umenie vojny“  od neho sa nedalo ani nič iné čakať bol to vojak od špiku kosti , hneď ako dovršil vek 18 rokov upísal svoj život námorníctvu , bolo to jeho vysnívane povolanie nevedel si predstaviť nič iné. V prímači bol vždy prvý kto ráno vstával a vždy posledný ktorý zaľahol do chladnej posteli. Hlava vyholená a hranatá na hrubom krku pokrytom žilami a tepnami , silné mohutné svalnaté  telo na ktorom ledva sedela vojenská uniforma. Svojím pokrikom „ HU HA“ dokázal prebrať zo spánku celú čatu lepšie ako najhlasnejší trubadúr. Tip človeka pri ktorom sa každý cítil v boji istejší a vo väčšom bezpečí.

Napadla ma iba jediná otázka ktorú som mu mohol položiť „ Hej Crown dočítial si sa tam ako zabiť ryžožrúta ?“ Crown iba trocha stiahol knihu z pred tváre , bolo mu vidno iba tmavo hnedé oči. Uprene sa na mňa zadíval a znova si knihou prekryl celú tvár.  Nechal som ho radšej tak nikdy nebol veľmi zhovorčivý , vlastne málokedy mu aj niekto neakú otázku položil vyzeralo to ako keby si báli aj jeho odpovede. Na lodi sa toho robiť veľa nedalo v kajutách po 30 mužov natlačených postelami na seba a v predu dlhý stôl z lavicami pre 10 mužov na ktorom sa občas hrával poker o cigarety alebo si radista Stenky písal svoj deník , vravel že raz jeho zápisky budú mať cenu zlata. Paluba nebola veľká hlavnú jej časť zabrali delá , iba po krajoch bolo trocha miesta kde sa mohol námorník nadýchnuť čerstvého oceánskeho vzduchu alebo naopak zaobstarať svojím pľúcam potrebnú dávku nikotínu. Niekedy sme závideli mužom zo susednej lietadlovej lodi  USS Hornet  ktorý hrávali futbal na jej priestrannej palube , alebo kapitánom ako na jej zadnej časti odpaľovali golfové loptičky.  Tu naším jediným potešením bola jedáleň ktorá však ledva obsiahla 50-ku mužov a jedlo v nej nebolo práve ako od starej mamy , skôr veľká konzerva z fazuľami vyliata do obrovského kotla do ktorej sa prisypalo za vedro soli a nechalo poriadne prevrieť . Naša plavba trvala už 6 dní a stále sme boli iba v polovici  cesty. Nuda sa priam dala krájať , dnes som už od rána ležal  na svojej posteli a rozprával sa s chlapmi ako ich napadla taká hlúposť dať sa k marinákom. Moja voľba bola jednoduchá. Žil som na predmestí New Yorku po skončení školy som si nevedel nájsť prácu bola kríza, kto mal prácu striehol si ju ako vedel a nepustil ju. Môj deň začal o 12.tej na obed keď som vstal vyhúnal som sa z postele a šiel si niečo vziať pod zub. Rodičia boli v práci otec pracoval ako strojník v neďalekej tovární  každý deň mi pílil uši , že som nezamestnaný a iba ich vyciciavam , Mama pracovala ako pisárka na pošte žiadna zaujímava ani dobrodružná práca. Celé dni som sa poflakoval po uliciach New Yorku a hľadal si prácu aspoň za neakú almužnu. Jedného dňa za mnou prišiel moj starý kamarát  Myke.  Povedal mi že má pre mňa jednu veľmi zaujímavu ponuku. Keď že moja zvedavosť bola vždy veľmi silná spýtal som sa ho o čo ide . Na to hneď vysypal „ Tu neďaleko hneď vedľa zastávky metra je starožitníctvo. Starožitník vždy necháva celotýždnoví zisk v pokladni , odnáša ho iba v piatok večer, môže tam byť aj zo 1000 dolárov. Spýtal som sa ho čo tím chce povedať.  V tom sa mu na tvári zjavil široký úsmev a spustil. „ V zadu v uličke je zadný vchod , sú to iba obyčajné drevené dvere ktoré by sme mohli s trochou námahy vylomiť. V zadnej uličke niesu žiadne okná  čiže ak tam prídeme niečo okolo polnoci nikto nás neuvidí , vylomíme dvere , vojdeme do vnútra vezmeme peniaze a rýchlo zdrhneme do metra  prácička na 10 minút. Na prvý pohľad sa mi to nezdalo ale znelo to celkom jednoducho a 500 dolárov za 10 minút ? Taká práca sa neodmieta , niekto toľko nezarobí ani za 3 mesiace driny v prístave. Vravel mi že to musíme urobiť dnes , dnes je tá správna chvíľa v rádiu budú dávať finále  baseballu ulice budú prázdne. Rozhodol som sa , idem do toho. Niečo pred polnocou som sa vytratil z domova nebolo to ťažké , rodičia spali ako zarezaný. S Mykom som sa stretol na rohu ulice bol oblečený celý v čiernom s kuklou na hlave oblečnýy ako pravý bankový lupič. Trocha som sa zahambil ja som sa obliekol ako vždy , modré džínsi a hnedá koženka tak ako 90 percent New Yourkčanov. Iba sa na mňa pozrel a nechápavo pokrútil hlavou. Náš plán bol jasný prísť spraviť čo treba a rýchlo zdrhať. Nenápadným krokom sme došli k starožitníctvu , skontrolovali sme okolie niekde nikoho. Ideme do toho , vliezli sme do zadnej uličky. Myke vybral páčidlo zalomil ho do dverí a z plnej sily zatlačil , dvere sa rozleteli , boli sme dnu a z takou ľahkosťou ako sme plánovali ..........

Prístupov 2658

Kvalita článku